Čo z nás musí ešte odpadnúť, aby sme priznali pred Bohom, že sme malomocní? Pred Ním sa neskryjeme. On na nás presne vidí to, čo potrebujeme uzdraviť. Voláme na Neho alebo svoje rany skrývame, podobne, ako to robia mnohí malomocní v rannom štádiu?

Aká veľká je naša viera? Tak, ako je veľká naša láska. Nie však iba k tým, ktorí nám “mastia bruchá”. Apoštoli si pre seba pýtali to najdôležitejšie – väčšiu vieru, aby mali aj väčšiu lásku. Čo si my pýtame od Boha?

Dnes, ako nikdy predtým, žijeme v predstave, že čokoľvek môžeme vrátiť späť – krok na počítači, tovar v predajni, dokonca manželského partnera,… boháč z podobenstva sa o to tiež pokúšal. (Lk 16, 19-31) Život a jeho (ne)naplnenie však už nevrátime.

A kde je Boh, keď máme toľko chudobných a biednych? A Boh sa možno pýta: “Kde je Adam?” Veď človeku zveril vládu na Zemi. Bude žiadať odpočet, a nie hocaký – On totiž vidí do našich sŕdc. Pamätáme na to?

Panna Mária má veľa superlatívov. Pri jej bolestiach môžeme vyzdvihnúť dnes práve vytrvalosť a vernosť. Z milostiplnej sa stáva aj bolestiplná. Obe vlastnosti jej však zostávajú súčasne – to je kľúč k svätosti. Dokážeme aj my zostať milostiví, či láskaví aj vtedy, keď strádame, či trpíme?

Určite z článkov o zdravej výžive poznáte heslo: “Ste tým, čo jete.” V duchovnej oblasti platí úplne to isté. Čím kŕmime svojho ducha, tým sa stávame a to aj dávame iným. Akú duchovnú stravu prijímame?

Ak staviame dom, zrazu sa z nás stanú odborníci na stavby, podobne sme futbalisti, ak sledujeme šport. Ale aj náš život je stavba. Základ možno už máme – je na nás, či zmobilizujeme sily a stavbu aj “dokončíme”. Máme vôbec záujem aktívne budovať svoj život?

Viac, skôr, lepšie, honosnejsie, … Neustále preteky a prekáračky nášho ega voči iným, dokonca aj voči Bohu. Nielenže sa chceme posadiť na popredné miesto pre hosťa, ale dokonca chceme zabrať miesto Boha. Čo nás zastaví v týchto pretekoch? Kedy začneme hľadať skutočnú múdrosť?