Pred sviatkami sme si už zvykli upratovať – dom, byt, izby,… dokonca aj tie miesta, ktoré bežne neupratujeme. A čo tak upratať chrám Ducha Svätého? – Nás samých?

Dve protichodné ponuky sa nám predostierajú: oťaženie srdca a bdenie. Ktorá z nich nás vedie k Bohu? Kŕmenie brucha, či ducha?

Naša vlasť je v Nebi a Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta. Sú to vlastne slová útechy a nádeje. Berieme ich smrteľne vážne alebo sú to pre nás len prázdne frázy?

Predpovede – počasia, finančných trhov, volieb, zemetrasenia, hurikánov,… na to všetko myslíme a sme na to patrične vzdelaní a aj technicky vybavení. Ale čo koniec časov? Nezabúdame naň?

Kde sa nachádzame v službe? Sme ako vdova, čo dáva všetko, či ako farizej, čo dáva málo? No, ale čo ak sme tí, čo iba sledujú a posudzujú “koľko dávajú” iní?

Na svete je mnoho súťaží o “NAJ” – športovca, ženu, muža, herca, speváka, pieseň, film, knihu, vedeckú prácu,… Dnes nám však Ježiš dáva do stredobodu pozornosti svoje “NAJ” – Boha samotného a lásku k blížnemu. Čo je pre nás skutočným stredom “vesmíru”?

Slepý Bartimej počul o Ježišovi, keď šiel okolo neho. Využil celoživotnú šancu a prosil o milosť. Vidíme a počujeme Ježiša? V kom je dnes prítomný?