Cesta na misiu býva občas zarúbaná
Deň prvý.
Členovia misijnej výpravy do Tanzánie sa stretli na viedenskom letisku. Dvanásť ľudí a dve do prasknutia napchaté dodávky.
Vyše dvadsať kufrov batožiny s misijným materiálom od slovenských dobrodincov a podporovateľov misií bolo vo vestibule letiskovej haly doslova senzáciou.
Krížová cesta pre katedrálu, omaľovánky pre deti, cukríky, zdravotnícky materiál a mnoho iného, čo našim kresťanským bratom a sestrám v Tanzánii dobre poslúži.
Človek si veci naplánuje, no Boh si koná po svojom. Tak aj naša misijná výprava namiesto do Istanbulu musela kvôli zlému počasiu nad Čiernym morom núdzovo pristáť v Rumunsku.
Po niekoľkých hodinách, keď nikto z cestujúcich nemohol opustiť palubu lietadla sme znova vzlietli.
Opäť do búrky, opäť do turbulencií, ale nakoniec sme s niekoľkohodinovým omeškaním neskoro v noci pristáli v Istanbule.
Na palube lietadla sme stretli a živo debatovali so Slovákmi, ktorí smerovali na misie do Ugandy.
Je krásne vidieť ako v mene Ježiša ľudia putujú po svete, aby ohlasovali jeho radostnú zvesť.
A to nie len slovom, ale aj službou a materiálnou pomocou.
Naše lietadlo do Tanzánie však už dávno odletelo a my sme vyvrhnutí na jednom z najväčších letísk sveta hľadali náhradný let.
Všetky tieto snahy trvali do bieleho rána. Ako kompenzáciu za vzniknuté problémy nám letecká spoločnost zabezpečila ubytovanie.
Mali sme byt už v Afrike, no ešte stále čakáme v Turecku.
Aj trasu letu máme zmenenú. Z Turecka do Kataru a odiaľ, ak Boh dá, tak konečne do Tanzánie.
Amen
Čo bude s krížovou cestou?
Deň druhý a tretí.
Máme za sebou tisíce kilometrov. A tretiu noc bez spánku.
Cez Katar sme sa nakoniec šťastne dostali do Tanzánie. Let trval dlhých sedem hodín.
Takáto cesta plná komplikácií človeka trénuje jednak v trpezlivosti, ale tiež v zhovievavosti k iným ľuďom, ale aj k sebe samému.
Tanzánia nás privítala hustým dažďom. Pristáli sme na letisku Kilimandžáro. Toto letisko leží v blízkosti najvyššieho pohoria Afriky. Je to nádhera. Je tu úplne iné svetlo ako u nás doma na Slovensku.
Hneď sme si zaspomínali na Ernesta Hemingwaya a jeho legendárnu knihu Zelené pahorky africké, v ktorej opisuje práve túto krásnu časť východnej Afriky. Navštívil ju aj s manželkou v roku 1935.
Afrika má svoje tempo, od Hemingwayovej návštevy sa tu toho až tak veľa nezmenilo… Každý má čas a dobrú náladu. Stres je tu neznámy pojem.
Misionár má však svoje poslanie, nemožno sa dlho kochať výhľadmi, treba začať pracovať na plné obrátky. A to hneď.
To sme však ešte netušili aké ďalšie peripetie nám Prozreteľnosť pripravila.
Sedemnásť kufrov s misijným materiálom do Tanzánie nedorazilo.
Zastavenia nádherne vyrezávanej krížovej cesty lietajú niekde nad kontinentmi a ani za ten svet nám nikto nevie povedať, kde sa nachádzajú, kde sa stala chyba a či našu batožinu so “svätými vecami” ešte niekedy uvidíme.
Nepomáha nám ani hnev, ani smútok, zase raz musíme všetko s dôverou vložiť do Božích rúk.
Dobré znamenie je, že Bohostánok dorazil v poriadku a tiež dve zastavenia krížovej cesty.
Máme výjav, keď Ježiš padá prvýkrát pod krížom a zastavenie, keď sa Ježiš stretá so svojou matkou.
Aké silné veci sú to!
Pomodlíme sa “Pod tvoju ochranu…”, aby sme mali mocnú záštitu a vrhneme sa do niekoľko hodinového vybavovania formalít, kvôli stratenej batožine.
Pred letiskom nás čakajú naši tanzánski bratia s mikrobusom. Odvezú nás do mesta Kahama, kde sme pôvodne mali zakotviť už v nedeľu večer.
Máme pred sebou 700 kilometrov po kľukatých cestách Tanzánie, čo reálne znamená azda aj dvanásť hodinové trmácania sa.
Modlíme sa ruženec, zdieľame sa so svojimi pocitmi, plánujeme misijné stretnutia ďalších dní.
Ďakujeme za vašu podporu a hlavne za modlitby.
Bez modlitby žiaden misionár neobstojí.
No a na záver: Svätý Anton, patrón stratených vecí, nech sa postará o naše stratené kufre s krížovou cestou a misijným materiálom.
Amen
Dobré správy a konečne na misii
Deň štvrtý.
Cesta z letiska Kilimandžáro do Kahamy sa zdala nekonečná. Nakoniec sme do cieľa zdarne dorazili hodinu po polnoci.
Aj v tejto neskorej nočnej hodine sa nám dostalo srdečného prijatia. Čakal nás samotný pán biskup, ktorý kvôli nám pozmenil celý svoj plánovaný program.
Spolu s otcom Salvatorem, talianskym misionárom, ktorý v Tanzanii pôsobí už vyše dvadsať rokov, nám prichystali skvelé občerstvenie. Dokonca aj pečený zákusok s cukrovou polevou, čo je v tejto krajine absolútny zázrak.
O čo vzácnejšie bolo zistenie, že ani oni na znak solidarity s našou utrmácanou cestou nejedli a čakali až na náš príchod. Takýto prístup človek ocení – radovať sa s radujúcimi, plakať s plačúcimi…
Potom sme sa odobrali na lôžka. Po prebdených nociach sme to už potrebovali ako soľ.
Ráno nás privítalo pozitívnou správou. Volali z letiska, že väčšina z našich stratených kufrov sa našla. Sú síce teraz na druhej strane Tanzánie, 700 kilometrov od nás, ale sú tu!!!
Vďaka Bohu, vďaka aj vám priatelia za vaše modlitby, vďaka sv. Antonovi patrónovi stratených vecí.
S takýmito skvelými správami sa ľahšie začína misionárska služba.
Nasadli sme do áut a po hrboľatých cestách necestách sme sa vydali do Bulige. Je to farnosť, ktorú spravuje otec Salvatore.
Aj vďaka Slovenským dobrodincom tu dnes stojí škola, je tu funkčná studňa a buduje sa fara.
Miestni nás vďačne prijali. Vedeli, že nie sú pre nás len atrakciou, nie sú len “tými neznámymi chudobnými ľudmi” z Tanzánie.
Otec Salvatore pozná svojich farníkov po mene.
Afrika je kontinentom detí a rodín, Tanzánia nie je výnimkou.
Deti sa nás radostne vrhli. Bielych ľudí v týchto končinách nevidieť.
Náš tím v prvom rade odovzdal pozdravy, ale aj finančné dary od Slovenských dobrodincov.
Potom prišiel na rad projekt Slovenskej katolíckej charity – adopcie na diaľku.
Touto jednoduchou formou budeme môcť podporiť tieto radostné decká, aby rástli v múdrosti, vo viere a aby raz v budúcnosti zveľaďovali svoju krajinu.
Je to až zázrak ako veľa sa dá vykonať s málom. Pripomína to myšlienku sv. Františka z Assisi o tom, ako sa dá vykonať zázrak.
Odpoveď je jednoduchá: robiť čo je potrebné, urobiť čo je možné a zrazu vidíte, že ste urobili nemožné.
Do Bulige sa chystáme aj zajtra. Máme v pláne pracovať na projekte Adopcie na diaľku.
S pomocou pána učiteľa, ale aj miestnych ľudí, vyberieme deti, ktoré to majú ťažké a ktorým by podpora zo Slovenska zmenila životy.
Boh požehnaj toto dielo.
Ďakujeme za vašu podporu.
Misia, radosť a spoločenstvo
Piaty deň.
Dnes sme vyrazili opäť do terénu. Vrátili sme sa do Bulige, kde sme boli včera navštíviť ľudí, deti, miestnu školu a tiež obzrieť ako postupujú stavebné práce na fare.
Plán bol jasný. Navštíviť deti z najťažších pomerov, zmapovať ich rodinné zázemie a pripraviť podklady pre projekt Adopcie na diaľku.
Ako to už v živote a hlavne v Afrike býva, človek si niečo naplánuje, ale realita ho zaskočí do takej miery, že sa ani nestačí čudovať.
Optimistický plán, ktorí sme si načrtli, bolo ťažké naplniť.
Štyridsať stupňová horúčava a veľké vzdialenosti jednotlivých obydlí našich malých zverencov nám dali zabrať. Ale mnohé sa podarilo.
Po obydliach nás sprevádzal učiteľ Chrisant John Masaga, ktorý deti a ich rodinné pomery pozná do detailov a skvele ovláda angličtinu, čiže bol spojkou medzi domácimi a nami.
On sám žije skromne v jednoduchej izbičke, ktorá je súčasťou školy. Jeho odhodlanie slúžiť deťom pripomína príbehy všetkých tých statočných učiteľov, keď sa aj naša krajina dostávala von z područia analfabetizmu a biedy. Veľmi v tom Chrisantovi držíme palce a budeme sa snažiť zo všetkých síl ho podporovať. Aj vďaka jeho intervenciám a charizme sa nám všade dostalo srdečného prijatia. Tí ľudia by vám dali všetko. Paradoxom je, že z materiálnych vecí nemajú takmer nič. Majú však iné bohatstvo. Vzťahy, rodinu, priateľstvá, úsmevy a otvorené dvere a srdce pre každého človeka dobrej vôle.
Tamto zomrel otec, hentam žijú piati v jednej hlinenej biednej chatrči, tam je žena, ktorá sa stará o tri deti a svoju matku, nemá nikoho, kto by im pomohol z biedy, prežívajú zo dňa na deň… Takýchto osudov sú tu tisíce. Tí ľudia tu potrebujú pomoc a vo všetkých tých okatých deťoch je neuveriteľný potenciál.
Je tam hlad po vzdelaní a aj to málo, čo sa im dostáva, vedia stonásobne zúročiť.
Ako to evanjeliové zrno, čo padlo do úrodnej pôdy a prinieslo stonásobnú úrodu. A našou neskromnou úlohou a povinnosťou je, aby to zrno nevydzobali “vtáci chudoby a ignorancie”, aby sa z tej úrodnej pôdy nestala planina.
Na záver dostali deti hmotné pozdravy od dobrodincov zo Slovenska. Futbalové lopty, omaľovánky, farebné ceruzky, a drobné hračky.
To bolo radosti! Toľko vďaky, objatí a úsmevov… Keď raz budú študovať na univerzitách a zveľaďovať svoju krajinu, možno si spomenú, že na začiatku ich cesty bolo pár drobností z akejsi malej krajiny v srdci Európy. Že tam boli ako sa hovorí “Bohuznámí” podporovatelia ich školy, ich studne, ich fary.
Po týchto silných zážitkoch sme sa vracali do nášho misijného centra v Kahame.
Otec Salvatore nám počas cesty rozprával zážitky zo svojho misionárskeho života. Rozprával o tom, čo všetko sa už s Božou pomocou a vďaka horlivým podporovateľom misií podarilo vybudovať, čo všetko by sa ešte mohlo a malo urobiť a tiež nám vravel, o tom, ako miestni ľudia s absolútnou dôverou žijú evanjelium.
Po príchode do Kahamy nás čakala svätá omša v katedrále. Dnes bola špeciálna. Boli na nej aj katechéti a po omši sa požehnávali ich bicykle.
A to nie obyčajne! Bicykle, ktoré Tanzánskym ohlasovateľom radostnej zvesti zabezpečili Slováci cez organizáciu MIVA Slovensko.
Miva pomáha s mobilitou na misiách. Kde treba kúpi sa auto, inde autobus, motorky, bicykle, lode a niekedy aj lietadlo….
Katechéti v bielych rúchach po požehnaní sadli na svoje evanjelizačné tátoše a urobili okruh okolo katedrály. Bolo to pôsobivé. Už nech sú v teréne.
Ešte je však treba vrátiť sa k svätej omši. Bola vo swahilčine a hlavným celebrantom bol otec Salvatore.
Koncelebrobali s ním naši slovenskí kňazi otec Benjamín a otec Pavol.
V Európe často počuť o tom, aké pôsobivé sú sväté omše v Afrike. Ale realita je opäť iná.
Hoci to bola omša “cez týždeň” málokedy máte možnosť zažiť slávnostnejšiu atmosféru.
Kostol sa zaplnil nádherným štvorhlasným zborovým spevom, rytmami bubnov a “ujúkaním”, ktoré je symbolom radosti.
Na záver sme ľuďom odovzdali “stratenú a nájdenú” vyrezávanú krížovú cestu zo Slovenska.
Zatiaľ len dve zastavenia, no počas omše prišiel na faru posol s našimi stratenými kuframi a priniesol ďalšie zastavenia.
Po večeri sme ich vybalili. Chýbajú ešte dve. Prvé a druhé zastavenie.
Veríme však, že prídu.
A čo bolo najsilnejšie z celého dňa? Ten moment, keď sme všetci spolu v katedrále pod krížom chválili Boha.
Starí, mladí, deti, ľudia z Tanzánie i my, Slováci, ale aj miliarda katolíkov na celom svete.
Zjednotení pod krídlami univerzálnej Cirkvi sme slávili svätú omšu, ten veľký poklad katolicizmu.
A potom sme išli na sväté prijímanie a pokľakli sme pred majestátom Boha, ktorý sa nám vo svojej láske a štedrosti daroval úplne celý!
No povedzte, kto má takého dobrého Boha?
Ďakujeme za vašu podporu a modlitby. Veľmi nám pomáhajú. Prosíme vás, nepoľavujte.
Za novou misiou do iného kúta Tanzánie
Šiesty deň
Dnešný deň je transportný. Presúvame sa na ďalšie misijné miesto. Tento raz do Sukamahela.
Na tomto nehostinonom mieste Tanzánie vyrástlo úžasné dielo. O tom však neskôr.
Ráno nás čakalo balenie vecí a kontrola a prerozdeľovanie materiálov, ktoré musíme doručiť na ďalšie miesta.
Hneď potom nasledovala svätá omša v škole sv. Antona Paduánskeho. Celebroval ju v angličtine náš otec Benjamín.
V hale bola zhromaždená celá škola. Stovky detí, ktoré sa na stretnutie so slovenským misijným tímom už niekoľko dní tešili a pripravovali.
Otca Benjamína si deti pamätajú. Majú ho rady, je to ich dobrý “father Ben”, ktorý sem už roky prichádza so svojimi misionármi a pomáha škole, aby sa rozvíjala.
Večer predtým sme zažili svätú omšu v katedrále. Spomínate si, keď sme odovzdávali krížovú cestu. Bol to silný zážitok.
To, čo sme zažili na tejto rannej omši bolo v ešte silnejšie.
Stovky detí spievali piesne na oslavu Ježiša a panny Márie. Bola v tom taká nefalšovaná radosť a spontánnosť, že sa nám zachvievalo srdce.
Keď otec Benjamín v príhovore hovoril o Ježisovi, ktorý sa rodičom stratil v chráme keď mal dvanásť rokov a ako Panna Mária a Jozef museli prejsť cestu, ktorá trvala tri dni, aby ho opäť našli, každé z detí veľmi dobre vedelo, čo znamená chodiť pešo celé kilometre v náročných podmienkach, aby sa dostali k “abecede a poznaniu”.
Po záverečnom požehnaní sme odovzdali škole dary od slovenských dobrodincov. Od farebných papierov, cez školské potreby až po peniaze.
No najväčšiu radosť mali deti, a hlavne chlapci, z futbalových lôpt.
Poviete si, čo tam po tom nejaká lopta. Lenže lopta tu stojí tridsať dolárov, to je pre niektorých ľudí mesačná mzda. No a futbal milujú všetci chlapci.
Na našich cestách sme videli ako chlapci hrali futbal s doma vyrobenými loptami, niekedy to boli len zviazané plastové obaly.
Potom sme už museli zdvihnúť kotvy.
Rozlúčili sme sa s pátrom Salvatorem, ktorý pre tunajšiu cirkev urobil toľko dobrého, a ktorý nikdy nezabudne prízvukovať, že jeho misia sa poriadne rozbehla keď pred rokmi spoznal reverenda Bena, čiže nášho Benjamína, ktorý mobilizuje dobrodincov na rodnej hrude.
Cesta bola dlhá, nepohodlná a kľukatá. Ako všetky cesty Tanzánie…
Po niekoľkých hodinách sme dorazili k biskupovi Edwardovi Mapundovi, ktorý spravuje diecézu Singida.
Prijal nás vďačne. Slovákov si váži, vie, čo všetko v jeho diecéze podporili.
Počas návštevy nám kuriér priniesol ďalšie stratené kufre.
Nakoniec niekde v oblakoch lietajú ešte dva. Tiež už keby dorazili aj po našom odchode domov, nevadí.
V každom zápase sa ráta aj so stratami.
Od biskupa Edwarda Mapundu smerujeme za našou slovenskou spojkou – misionárom Petrom Majerníkom.
Po ceste dostame defekt, našťastie sme v poriadku, auto tiež. Prerazenú pneumatiku vymieňame a pokračujeme v ceste.
Otec Peter je v Tanzánii už skoro desať rokov. To, čo sa mu tu podarilo vybudovať, nie je iba obdivuhodné… Je to zázračné.
Postavil tu krásnu veľkú faru, vykopal studňu, vystaval krížovú cestu, vztýčil kríž a na najvyššom vrchu osadil veľkolepú niekoľkometrovú sochu Panny Márie.
No to najhlavnejšie na záver. Otec Peter tu vybudoval obrovský chrám, majestátny Boží dom, ktorý sa bude posviacať v sobotu.
Toto miesto je geografickým stredom Tanzánie. Tanzánia je zasvätená Panne Márii. Práve Božej matke pripisujú zásluhy za to, že Tanzánia ako jediná krajina Afriky vznikla bez vojny.
Otec Peter Majerník na počesť Božej matky vybudoval nádherné pútnické miesto.
Toto všetko vzniklo s Božím požehnaním, s Petrovým odhodlaním a ochotou slúžiť a hlavne z milodarov slovenských podporovateľov misií.
Je noc. Otec Peter nás víta, tešíme sa zo spoločného stretnutia.
Po večeri vychádzame von. Tam, do buše, kde na najvyššej skale svieti Bohorodička Panna Mária.
Ideme k nej po zastaveniach krížovej cesty. Nad nami sú hviezdy, vidíme aj žiariaci Saturn.
Tak nám v hlave znejú slová žalmu: Aké mnohoraké sú tvoje diela Pane. Všetko si múdro utvoril…
Ďakujeme priatelia za vaše modlitby a podporu.
Škola v buši, omša v strede ničoho a ľudia, ktorí dôverujú Bohu
Siedmy deň
Dnešný deň bol jedným z najakčnejších z celej misijnej cesty.
Nenaspali sme toho veľa. Skoro ráno sme naložili misijné veci od slovenských dobrodincov a zhromaždili sme sa pred farou otca Petra Majerníka.
Ako bola noc na tomto mieste čarovná, ráno bolo ešte krajšie. Na vrcholkoch okolitých skál sa týčia kríže, sochu Panny Márie je vidieť na kilometre, krížová cesta a park sú v kontexte Tanzánie absolútnou raritou.
Končí sa obdobie sucha, no slnko pripaľuje od skorého rána. V prvých dňoch sa viacerí účastníci výpravy spálili, dnes nenecháme nič na náhodu, krémujeme sa prípravkami s najvyšším ochranným faktorom, podaktorí zvolia štýl domácich – to znamená dlhé nohavice a dlhé rukávy a tiež pokrývka hlavy. Už nás nič neprekvapí.
Zaujímali sme sa, ako sa dostaneme na miesto dnešnej misie. Toto miesto, hoci v geografickom strede Tanzánie, predsa je len trochu odľahlé.
Otec Majerník s nami žartuje, nech počkáme na odvoz aký sme ešte nezažili. Pochopili sme, čo tým myslel, keď sa spoza kopca vyrojil húf motoriek.
Nepredstavujte si žiadne terénne mašiny. Tie by tu boli namieste.
Desiatka chalanov prifrčala na čínskych motorkách s malým obsahom motora a naložili si nás za chrbát po dvoch misionároch.
Na motorkách sme sa teda viezli po troch, brázdili sme nespevnené cesty s hlbokými výmoľmi. Občas sme sa zabárali do piesku, v zákrutách nám uchádzali zadné kolesá, ale naši motorkárski taxikári zvládli všetko bez zaváhania. Boli to mladí chalani s obrovskými skúsenosťami.
Uprostred buše sa znenazdajky zjavila škola. Stovky malých školáčikov placho vykúkalo z brány.
Počiatočný ostych po chvíli opadol a prváčikovia začali vyspevovať, pohupovať sa do afrických rytmov, skrátka všetko ožilo jasotom, spevom a radosťou.
Potom sa žiaci zhromaždili pred školou a zaspievali nám africkú hymnu a tiež hymnu Tanzánie.
Všetci si dali ruku na srdce, deti i učitelia a spievali.
Bol vidieť značný rozdiel medzi touto štátnou vidieckou školou v buši a katolíckymi školami, ktoré sme navštívili v predchádzajúcich dňoch.
Katolícke školy patria dlhodobo medzi najkvalitnejšie, a to nie len v Tanzánii. Preto je perfektné, že ich aj my zo Slovenska dokážeme podporovať.
Potom nasledovala najradostnejšia časť. Odovzdanie darov od Slovenských dobrodincov. Najviac deti potešili hračky, ktoré im poslali deti zo Slovenska a futbalové lopty, po ktorých tu je veľký dopyt. Školské pomôcky prebrali učitelia, a priebežne budú deťom pomáhať v ďalšom raste.
Potom už nasledovala ťažšia časť misie – návšteva rodín detí, ktoré budú zapojené do projektu Adopcie na diaľku.
Rozdelili sme sa na tri tímy a vyrazili sme do biednych hlinených chyžiek, ktoré v extrémnych prípadoch propomínajú viac chlieviky pre zvieratá, ako obydlia pre ľudí, v ktorých majú mať deti pocit bezpečia a priestor na vzdelavanie.
To všetko je naivná predstava. Za všetko spomeňme rodinu malej prváčky Anastázie. S maminkou a tromi súrodencami žijú v miniatúrnom domčeku z nepálenej tehly. Nemajú ani matrac. Ako spia? Jednoducho na hlinenej dlážke. Čo by im pomohlo? Jednoduchý matrac. Pokojne preležaný, zničený, starý, ale ani na ten nemajú.
Mama Anastázie robí svoje maximum, o deti sa stará, dcérka chodí riadne do školy a nahladujú. Ale dostať sa z tejto pasce chudoby sa im bez pomoci zvonka nepodarí.
Vstúpiť do takýchto obydlí, dá človeku zabrať.
Iný prípad je rodina malého Jordaniho. Jeho rodina je chudobná, ale Jordani má šťastie, že má oboch rodičov.
Celú rodinu živí jediný mangovník, ktorý rastie pred ich domom. Keď mangá dozrejú, chodia ich predávať popri ceste.
Sú katolíci a dôverujú Bohu, že opäť dá, aby ich mangovník zarodil.
Pri rozlúčke nám ponúkajú vajíčka na cestu a búrske oriešky, ktoré dnes majú na obed. Zdvorilo odmietame a pohnutý odcházame. Tímto ľuďom pomôže aj pár centov, aby ich šikovný synček mohol raz vyštudovať a vystúpiť z kruhu chudoby.
Po obede nás čaká ešte jeden silný zážitok. Naši motorkári nás zavezú niekam na kraj sveta, niekam do stredu buše. Jazda trvá asi štyridsať minút.
Prídeme na planinu, pred nami pochoduje stádo vychudnutých kravičiek s malým pastierikom.
Keď stádo prejde, pred nami sa ukáže veľká železná konštrukcia s plechovou strechou.
Je to chrám uprostred ničoho. Je to bušová filiálka Ilucha, ktorá patrí pod správu otca Petra Majerníka.
V provizórnom kostolíku nás už čakali ženy a deti a zopár mužov. Väčšina z nich ešte bola v práci vzdialenej niekoľko kilometrov.
Domáci nás vítali spevom, tancom a hrou na bubny. V momente však všetko utíchlo a každý zaujal svoje miesto, keď sa k oltáru postavili slovenskí kňazi. Peter Majerník a náš otec Pavol.
Kázeň, ktorú predniesol otec Pavol po slovensky, prekladal otec Majerník do svahilčiny.
Hlavným odkazom bola univerzálnosť katolicizmu. Že aj tu v buši, ďaleko od civilizácie sa slávi tá istá liturgia ako na Slovensku, v Amerike, či inde vo svete.
Aj tu sa dnes sprítomnil Ježiš v Eucharistii, ľudia pristupovali ku svätému prijímaniu, mali v očiach radosť a vďačnosť.
Všetci mali radosť, že k nim prišla taká vzácna návšteva.
Že tu na tomto odľahlom mieste, kam ani domáci kňazi nezájdu, slúžia omšu dvaja Slováci, dvaja statoční chlapi, z ktorých jeden prešiel polovicu sveta a druhý zanechal všetko čo mal, kvôli tomu, aby aj na kraji sveta svedčili o Milosrdnom Bohu.
Aj takýto je život na misii.
Ďakujeme za vašu podporu a vaše modlitby. Verte, že ich cítime a pomáhajú nám.
Videli sme zázrak
Ôsmy deň
Dnešný deň bol dňom radosti. Už niekoľko dní je na fare nášho hostiteľa Petra Majerníka živo.
Okrem toho, že prichýlil slovenských misionárov pod krídla svojej fary, všetci sa intenzívne pripravovali na posviacku nového chrámu, ktorý otec Peter aj s pomocou slovenských dobrodincov postavil.
V noci pred posviackou bola ešte zabíjačka. Kravička, ktorá mala počas slávnosti nasýtiť stovky návštevníkov musela byť zabitá rituálnym spôsobom “halal”.
Svoju účasť na slávnosti totiž prisľúbili aj zástupcovia moslimskej komunity.
Mimochodom v Tanzánii sú ako v jednej z mála afrických krajín vzťahy medzi moslimami a kresťanmi priateľské.
Podľa miestnych je to zázrak, a tiež to pripisujú tomu, že správne pochopené kresťanstvo ako aj správne pochopený islam sú náboženstvá mieru a pokoja.
Kvôli posviacke od skorého rána prúdili k novému chrámu stovky pútnikov z blízkeho aj ďalekého okolia.
Muži, ženy, rodiny a veľa, veľa, veľa detí. Všetci vyobliekaní, krasni a radostní. Veď budú súčasťou slávnosti, ktorá sa neodohráva každý deň, ba ani každý rok. Niekde dokonca raz za niekoľko storočí.
Chrám, ktorý otec Peter vybudoval je majestátny a obrovský. Kamenné steny pripomínajú stredovekú pevnosť. Možno sa doň skryť pred páľavou dňa a nájsť tam duchovnú “páľavu”, ktorá premieňa srdcia.
Slávnosť sa mala začať o 9:00, no hlavný celebrant biskup Edward Mapunda meškal. Je to ten biskup, ktorý nás pred dvoma dňami tak vrúcne prijal vo svojej rezidencii.
Ako vidno hrboľaté cesty Tanzánie sa nemaznajú ani s biskupom. Keď mešká, tak mešká.
Nikomu to ale neprekáža. Medzi ľuďmi okolo chrámu panuje dobrá atmosféra. Tí, ktorí prišli už včera v noci a spali pod holým nebom si na ohni varia jednoduché pokrmy.
Iní pútnici využívajú príležitosť a vystupujú po jednotlivých zastaveniach krížovej cesty až na vrchol ku krížu a potom k soche Panny Márie.
Konečne dorazí biskup. Je skoro jedenásť hodín. Keď sa rozkríkne, že biskup je tu, šum okolo chrámu zmení charakter. Vyzerá to, že sa čoskoro začne.
Kňazi si navliekajú rúcha a zoskupujú sa na planine pred chrámom. Je ich skoro tridsať. Je medzi nimi aj mladý misionár s Argentíny, ktorý už niekoľko rokov pôsobí v Tanzánii.
No a v kňazskom sprievode žiaria štyri hlavy. Biskupova s červenou mitrou a tri bledé tváre našich slovenských duchovných otcov. V sprievode je otec Peter – staviteľ chrámu, a otec Benjamín s otcom Pavlom, ktorý tunajšiu misiu podporujú.
Biskup otvorí chrám a všetci pútnici vojdú do vnútra. Kostol je zaplnený do posledného miesta, je tu vyše dvetisíc veriacich.
Dnešná omša je opäť iná. Najviac v tom, že má byť dlhšia ako obyčajne. Dlhšia? O koľko sa predĺži? Odhadujeme, že tak o pätnásť minút. Nakoniec omša tvrdá päť hodín!!!
Je to úchvatná slávnosť. Kostolom znejú nádherné duchovné skladby Afriky. Znejú tamtamy aj elektrický orgán. Spieva celý kostol, doslova sa otriasa. Ešteže ho otec Peter Majerník postavil taký pevný.
Táto omša so spevom a kadidlom nás prenáša do inej dimenzie. Do priestoru večnosti. Napriek tomu, že nerozumieme zo svahilčiny skoro nič, v liturgii rozumieme všetkému. Božej láske, Božiemu majestátu a aj Božej moci.
Biskup Edward káže vyše hodinu. Približuje ľuďom v chráme prácu otca Petra. Vyzdvihuje jeho zásluhy, do toho šikovne primiešava vtipné zážitky so slovenským misionárom.
V sekunde sa celý kostol smeje, v okamihu všetkých dvetisíc ľudí tlieska a ujúka, čo je prejavom radosti.
Po päť hodinovej liturgii pozýva biskup na pódium aj otca Benjamína, ktorého tu ľudia dobre poznajú.
Otec Benjamín sa pútnikom s láskou prihovára a nakoniec zaspieva prvý verš svahilskej náboženskej piesne, v ktorej sa spieva o dôverovaní Bohu.
V okamihu je kostol na nohách, ľudia spievajú ďalšie slohy a je to krásne.
Potom nám slovenským misionárom biskup poďakuje, v krátkosti ľuďom priblíži aké ťažkosti sme museli zdolať na ceste do Tanzánie a nakoniec nás pozve pred oltár a obdaruje každého člena výpravy medom.
Poďakuje obetavým slovenským podporovateľom misií v Tanzánii a požehná im.
Omša sa končí. Akoby sme leteli vesmírnou loďou na inú planétu cez Božiu galaxiu.
Nasleduje obed, vonku je 40 stupňov, ľudia sa tlačia v tieni. Vyťahujeme a krájame Marlenku, ktorú sme po celý čas strážili ako oko v hlave.
Odnášame ju pánovi biskupovi, ochutná, ďakuje, teší sa a rozdáva marlenku rehoľným sestričkám a kňazom, ktori nechápu, odkiaľ sa tu vzal taký parádny zákusok.
Všetko toto nás zbližuje. S pánom biskupom urobíme ešte rozhovor pre katolícku televíziu a pre jedny noviny.
Rozhohor nám ochotne poskytne. Je to človek hlbokej viery a dôvery. Hovorí nám o tom, aký je Bohu vďačný, že sa stal kňazom a zdôrazňuje, že to, čo vybudoval slovenský misionár otec Peter Majerník je zázrak.
Vďaka ti Bože za zázraky!
A vám milí priatelia ďakujeme za podporu a modlitby.
Pán biskup vás pozdravuje na Slovensko a uisťuje vás, že vás zahŕňa do svojich modlitieb. Tiež všetkých pozýva do Tanzánie a zdôrazňuje, že Tanzánia i Slovensko sú krajiny zasvätené Panne Márii a preto sú to krajiny pokoja.
Nakoniec aj chrám, ktorý postavil otec Peter Majerník je zasvätený Panne Márii kráľovnej pokoja.
Jej socha dominuje svätyni. Je z lipového dreva od slovenského majstra. Je úchvatná!
Amen
Deviaty deň
Dnes je nedeľa a zároveň posledný deň našej misijnej cesty po kontinentálnej Tanzánii.
Po včerajšej slávnosti požehnávania nového kostola je všetko v “starých” koľajách.
Z buše počuť zvuky zvierat, zo skál za krížom sa ozýva škrek opíc, inak je všade rozhostený pokoj, vanie vánok. Suché steblá sa zachvievajú.
Celá krajina volá po životodarnej vode, blížiace sa obdobie dažďov už cítiť vo vzduchu.
Keď sa začne, mnohé deti prestanú chodiť do školy, budú pomáhať rodičom s prácami na malých políčkach, iné sa do škôl nedostanú kvôli zjarčeným cestám. Celá krajina bude žiť iným tempom. Zazelenie sa, baobaby zakvitnú a planina sa zaodeje do farieb.
V noci otca Pavla hrýzli mravce, tak sa zbalil, zobral matrac pod pazuchu a vybral sa spať na úpätie skál, kde je inštalovaná socha Panny Márie. Tá nášho duchovného otca skryla pod svoj zázračný plášť a poskytla mu ochranu pred dotieravým hmyzom i dravou zverou. Otec Pavol – prvý slovensko-tanzánsky pustovník.
V noci pršalo a ráno jemne popŕchalo. Nad kostolom Kráľovnej pokoja bola dúha. Dúha ako znamenie zmluvy medzi Bohom a človekom po potope.
A kostol, ktorý postavil otec Peter Majerník bol pod tým africkým nebom ako Noemova archa, archa, ktorá chráni život a ponúka alternatívu skutočného života.
Ideme na svätú omšu. Účasť je slušná. Celebrujú otec Peter – nezabudnuteľný zakladateľ tohto svätého chrámu a otec Benjamín.
Omša je silná, kázeň má otec Benjamín. Vzhľadom na včerajší sviatok, káže o svätom Martinovi, ktorý sa dokázal podeliť so žobrákom, ktorý bol vlastne Ježisom.
Ľuďom a hlavne deťom sa kázeň páči. Koňa nepoznajú, tak im otec Ben hovorí o tom, že je podobný ako zebra, akurát múdrejší. Ani meč nepoznajú, ale vedia čo je mačeta. A vedia aj čo to znamená, keď jeden pomôže druhému, aj keď s ťažkým srdcom…
Otec Peter kúpil akustickú gitaru, otec Pavol sa jej chopí a počas svätého prijímania zahrá slovenskú pieseň s eucharistickým obsahom.
Ľudia sú nadšení a po skončení omše si vyžiadajú ďalšie piesne na hudobnom nástroji, ktorý poznajú len z obrázkov, alebo z televízie. Gitara je pre nich exotikou. Ich nástrojom sú bubny, tlieskanie a hlasy. To všetko doprevádzané tancom.
Naše výkony nám domáci opätujú desaťnásobne. V chráme sa ozývajú africké a slovenské spevy dlho po omši.
Treba sa však pobrať ďalej. Otec Peter nám sľúbil, že nás zoberie ešte na jedno miesto, ktoré spadá pod jeho farnosť.
Mbwasa je malá dedinka s murovaným kostolom, ktorý tu pred mnohými rokmi vybudovali misionári. Kostol je v dezolátnom stave, preto sa otec Peter s jeho farníkmi rozhodli, že spolu postavia nový kostol.
Ak to neurobí on, neurobí to nasledujúcich sto-dvesto rokov nikto.
Po omši nás domáci pozývajú na obed, zohnali stoly a plastové stoličky, uvarili niekoľko hrncov ryže a tiež dusené kozie mäso. K tomu zeleninový šalát. V týchto podmienkach je to jedlo kráľov a pohostinnosť, ktorá sa rovná solidarite svätého Martina.
To je to poznanie z Tanzánie. Že ľudia, aj keď majú málo, dajú vám aj posledné. A keď prijmú Ježiša, neobzerajú sa viac späť za starým životom.
Lúčime sa s otcom Petrom. Ďakuje nám ako aj všetkým podporovateľom jeho misie. Uisťuje nás o modlitbách za všetkých podporovateľov jeho misijného diela.
Nasadáme do rozheganých aút miestnych katolíkov a vyrážame smer letisko v hlavnom meste – Dodoma.
Dvaja účastníci misie smerujú kvôli pracovným povinnostiam už na Slovensko, zbytok výpravy smeruje na Zanzibar. Tu je treba pomôcť s výstavbou katolíckeho kostola pátrovi Damazovi. Jeho misia je odvážna a veľká. Stavať kostol v silne islamskom prostredí je náročná vec.
Bohu vďaka za každý nový deň na misii. Vďaka za vaše modlitby a podporu. Pri každej svätej omši, ktorú tu slávime, myslíme aj na vás!
P.S.: Veľká vďaka za písanie tohto denníka od celej skupiny Štefanovi Chrappovi. Nikto iní z nás, ani všetci dohromady, by sme to lepšie nedali…
PS 2.: Ak by ste chceli podporiť projekty v Tanzánii, môžete poslať svoj dar na OZ MISIE, ktoré sme založili na tento účet: SK03 8330 0000 0026 0117 2894
OZ Misie založili: Filip Macák, Pavol Gajdoš a Benjamín Kosnáč.
Total views : 1240420