Tanzánia 2023 – aktualizované 25.01.2023

Z afrického zápisníka otca Mariána Gavendu.

Deň 8 — 25.01.2023

Tak dnes to nezačalo veľmi oddychovo, pár minút po šiestej nás už čakalo auto z farnosti a odviezlo na omšu k otcovi Damazovi, ktorý sa tu stará o malú kresťanskú pospolitosť v moslimskom mori.

Na hrubej stavbe Kostola Všetkých svätých sa už pekne pokročilo, “veteráni” z našej skupiny hovoria, že pred rokom tu ešte nebolo nič. Omša len pod improvizovaným prístreškom, pár miestnych, čo prišlo ešte pred prácou. Po omši sme im tu nechali “dary bratských cirkevných obcí”: kalich, cibórium a pixidu, ale najväčšiu radosť urobil “zvonček”, ktorého zvuk bude odteraz neoddeliteľnou súčasťou premenenia. Spoločne sme sa vyskladali na sumu 2850 €, čo ešte lepšie znie v miestnych tanzánijských šilingov: sedem miliónov…

Pater Damaz pôsobí pokojným a dobráckym dojmom, pred štyrmi desaťročiami študoval v Ríme dogmatickú teológiu. Postavený je už aj trojposchodový vodojem, pôsobí mohutne, ale tu najväčšiu prácu nevidno: 47 metrov hlbokú do skaly ručne kopanú studňu (a to asi nemali Omara ako na trenčianskom hrade…). Ja som nechal aj albu, ktorú som naschvál priviezol a používal cez tých pár dní. “Ako si vedel, že som si pred pár dňami pomyslel, že by sa tu zišla ešte jedna alba?”, reagoval father Damaz…

Dnes sa teda fakticky naplnila naša misia, zajtra ešte trochu slnka a mora a vraciame sa domov. Bohu vďaka za všetko!

Včera aj predvčerom som mnohým známym rozposlal krátke videá aj pár záberov a odkázal ich na túto stránku kostolnianskej farnosti. Okrem niekoľkých z nášho pohľadu naivných, hoci dobre myslených “tak si ešte užite zaujímavú dovolenku” väčšina reakcii vyjadrovala povzbudenie z radostnej a živej Cirkvi, prianie, aby sme z nej priniesli niečo aj domov (radi, len či doma nájdeme “afrických farníkov”?!).

Nás tento pobyt naštartoval aj do nových foriem pomoci podľa potrieb, ktoré sme tu spoznali. Zároveň chcem poďakovať všetkým dobrodincom, lebo len vďaka nim sme mohli, na našej misíjnej ceste podporiť rozličné projekty celkovou sumou 28 200 € a prerozdeliť 300 kg materiálnej pomoci (liturgické, zdravotnícke a športové pomôcky, cukríky…) v ťažko vyčíslitelnej hodnote. Verte, že pocit hrdosti z úžasnej štedrosti bol pokorne prijímaný, vidiac úprimnú radosť obdarovaných… Ďakujeme.

Ak by sa chcel pripojiť aj niekto z čitateľov tohto nášho priebežne zasielaného “Afrického zápisníka”, nech sa obráti na niekoho z nás, či eventuálne pošle príspevok (s označením “Misia v Tanzánii” s upresnením na akú konkrétnu aktivitu) na účet SK79 1100 0000 0080 1011 9693, ktorý patrí otcovi Benjamínovi Kosnáčovi.

Tešíme sa na Vás pri nedeľnej bohoslužbe, určite bude mať “africký nádych”!

otec Marián a spol.


Deň 7 — 24.01.2023

Dnes bol celý deň oddychový, bez skorého vstávania, ako prvý spoločný program sme si dohodli svätú omšu o 19.30. Zato spontánne sme sa v priebehu dňa postretali veľakrát. Odpočinok fakt dobre padol (a myslím, že bol aj ozaj zaslúžilý, nielen pre našich seniorov, ktorí podali neuveriteľný výkon).

A neuveriteľne sa zdá aj to, že pred týždňom sme ešte len leteli sem. Nesmierne pestrý a bohatý týždeň… No ale keďže dnešok bol oddychový, necháme odpočívať od čítania aj Vás všetkých, čo nás v duchu sprevádzate a prajem Vám dobrú noc. Napokon, ostatné povedia foto.

otec Marián


Deň 6 — 23.01.2023

Dnes zas od skorého rána skôr strasti cestovania: pomerne skorý budíček, zbaliť večer otvorenú batožinu, presun na letisko v Mwanze, a potom nekonečné kontrolovanie, batožinu, opasky, hodinky a ešte aj topánky…

Krásny let nad oblakmi, pekne sa nad nimi čnelo Kilimangiaro… V Dar es Salaam nás oblial horúci vlhký vzduch, päť hodín čakania sa vďaka ďalším kontrolám skrátil na tri a tie už zbehli. Let na Zanzibar len 15 minút, a zasa skanery, kontroly, formuláre.

Cestu na opačnú stranu ostrova, zabezpečil otec Damaz, ktorý sa v tomto moslimskom svete stará o malú komunitu kresťanov. Autom dobrú hodinu. Príroda tropická, vysokánske palmy, bananovníky… Pred maličkými chudobnými domčekmi predávali najmä mango či iné ovocie. Bohatá flóra, chudobný život.

Ubytovanie, jedno s druhým, už na pláži obedovečera a z prvého dňa v atraktívnom letovisku 15 minút na slnku a 30 vo vode. To keby niekto závidel. Ale krásne tu je, no dnes zaslúžene. Chvíľami až pochybnosť, či to stojí za toľké hodiny trmácania sa. Ale pripomínal som si, že aj z tých pár rokov verejného pôsobenia Boží Syn strávil najviac času tiež trmácaním sa krajinou, v horúčave aj o hlade a smäde. Tie krásne chvíle boli aj pre neho, ako aj tu pre nás skôr svetlou výnimkou. Misie, to nie je exotická dovolenka so všetkým komfortom, ale len takto máme naozaj “all inclusive”, aj prach, pach, horúčavu, každodennosť…

A provokačné “P.S.”: tieto riadky píšem nad hučiacimi vlnami Indického oceánu… Pripájam video a všetkých pozdravujem!

otec Marián


Deň 5 — 22.01.2023

No, to gradovanie nekončí… Dnes opäť naplno africkí – pastoračná nedeľa! Včera sme sa najživšie dotýkali chudobnej stránky tejto krajiny, dnes dominovala radosť.

Od rana, počas raňajok z dosť vzdialenej katedrály zaznieval živý, nádherný spev, niečo ako Vivaldi v Redute. “Obyčajná” nedeľná omša, teda že nebola žiadna výnimočná udalosť. Šiel som pozrieť, aspoň kúsok nahrať. Snáď tisíc ľudí spievalo práve Gloriu, krásna melódia, bazilika sa triasla, aj moje srdce…

A to charakterizovalo počnúc uvítaním návštevu vo farnosti Bulige, ktorá je adoptívnou farnosťou otca Braňa Čanigu, jeho rodiny a farníkov z Bernolákova. Aj tu to začalo studňou a pred štyrmi rokmi omšou pod stromom s asi 30 ľuďmi, ale každým rokom niečo pribúdalo. Už stoja štyri samostatné triedy, administratívny domček a veľká sála na rôzne stretnutia, ktorá nateraz slúži aj ako kostol. Spevy, tance, zaiste aj kvôli vzácnej návšteve a štedrým dobrodincom, ale tá radosť je určite spontánna. Zásoby cukríkov a ružencom už slabnú, u nás si nevieme ani predstaviť, koľkým deťom spraví radosť balík hašleriek… Mňa najviac dojal sprievod s evanielijom. V nabitom kostole, cez ktorý usporiadatelia robili uličku bolo fakt cítiť, že NIEKTO príde, bude uprostred nich prechádzať. Niečo ako keď sme čakali na príchod pápeža. Viacerí, ktorým som preposlal krátke videjko, spontánne konštatovali, aká mŕtva je oproti tomu účasť na liturgií u nás. Uvedomoval som si, že aj tu to takto bude len dovtedy, kým tu neprenikne naša civilizácia, ktorá síce prináša blahobyt a mnohé výhody, ale aj prázdnotu, smútok a smrť. Snažme sa pomáhať tak, aby tu nezvädol život. Darovali sme zas aj kalich, cibórium a ostenzórium, dar Devínčanov a otca Lujgiho, ktorý sem poslal ozaj obdivuhodne veľa vecí.

Po omši obed a dlhá cesta s ďalšími časťami Tanzánie, možnosť pozorovať rozmanité formy každodenného života, a rozmýšľať pri tom o toľkých veciach. Človek nutne porovnáva…

Pred cieľom, ktorým bolo dvojmiliónove mesto Mwanza, sme sa previezli trajektom po kúsku Viktóriinho jazera. Do hostelu sv. Dominika sme dorazili už za tmy, čo znamená ozaj za tmy, lebo tu večer na uliciach nesvietia svetlá a autá ich používajú veľmi skromne, neuveriteľný zmätok, ale má to svoj rytmus. Po večeri, ktorá bola výborná, aj keď si bolo treba poldruha hodiny počkať, sme s otcom Salvatorem zrekapitulovall možné formy pomoci. Napríklad kúpiť katechétom bicykel a zaplatiť im vzdelávanie, školné deťom z najchudobnejších rodín, ale aj stavbu škôlky, navŕtanie ďalšej studne… Kládli sme doraz, že sa to nesmie zvrhnúť na zháňanie sponzorov a peňazí. Ale aby tu vnímali a vedeli, že ktosi v Európe na nich mysli, aby pomoc bola čím viac osobná, a my, aby sme sa zas oslobodzovali z väzenie egoizmu a unavujúceho konzumu.

Vnucuje sa až provokatívny záver: nemožno mať všetko, aj blahobyt, aj radosť. Ale “rozdávaním radosť rastie”.

otec Marián


Deň 4 — 21.01.2023

Asi najmisijnejší deň, malo to gradáciu. Počnúc cestami, ktoré boli ešte hrboľatejšie. Typické veľké stromy uprostred savany, malé domčeky z nepálenej tehly, obyčajne sa okolo nich motá alebo sedí pod stromom strapec detí a pár dospelých, veľmi často stáda kráv, býkov, kôz, ovečiek rôznych veľkostí a farieb. Obyčajne ich majú na starosti malé deti.

Najdlhšie sme sa zdržali v Mwabusuke, “Gavendovej farnosti”. Čakal nás strapec miestnych, hneď dostali veľkú slovenskú zástavu, postupne ich pribúdalo. Najskôr sme išli k “Studni Malika”, teda na počesť mojej mamy. Matka dáva život – voda dáva život – matka dáva vodu… Tu v istom zmysle žije naďalej aj tu na zemi… Za zrúcaninami predchádzajúceho kostolíka sa už na kameňoch a dreve varila ryža, fazuľa, vedľa položené čerstvo zarezané sliepky – o chvíľu už boli očistené a po omši aj uvarené…

Omša, liečba šokom… až keď začala, mi padre Salvatore povedal, že bude v swahilčine, ktorú som čítal prvýkrát v živote. A rovno spojená s krstom ôsmych detí, čo mi tiež pripadlo. Veľmi silný zážitok! Ľudia sedeli na kusoch igelitov na prašnej zemi, oltár zatiaľ zbitý len z dosák a prikrytý plachtou… jednoducho, ba biedne, ale nadšene. Pred rokom tu stáli len múry kostola. Zaplatil som strechu (3000,- EUR), ale slúžiť pod ňou omšu, to je silný zážitok. Charita je úplne iná, keď sú za peniazmi konkrétni živí ľudia… A potom hostina pod stromami okolo kostola. Ak by som nezabudol, na záver omše sme zas odovzdali naše dary a podporu, mňa obdarili aj živou kozou. Ale nemám pre ňu letenku, tak ju opäť priviazali za kostol. Veľkej pozornosti sa tešil aj Filipov dron. My sa zas tešíme na jeho zábery.

Potom sme sa ešte hrboľatejšou cestou presunuli do dedinky Jomu, ktorá zas patrí pod farnosť Devín. Tu sme im dali vyvŕtať tiež studňu. Pri nej bolo dojímavé ako padre Salvatore umýva deťom nohy a pobozká im ich, aj kučeravé hlávky. Terajší kostolík z nepálenej hliny, najskromnejší, ale malá komunita sa mi zdala najviac zbožná a rodinná. Studňa je na rovnom priestranstve, kde Salvatore plánuje postaviť väčší kostol. Vďaka Devínu?

A ešte slávnostná večera zas u Salvatoreho, aj sestry, biskup, “diskotéka”, rozlúčkové reči, požehnania i skutočné lúčenie…A už je aj nedeľa (0.13). Usiku mwema – Dobrú noc!

otec Marián


Deň 3 — 20.01.2023

Zachytiť dnešný deň, úloha takmer nemožná. Hoc len vymenovať miesta, kde sme boli. Hneď o 8.00 ráno sv. omša v neďalekej škole sv. Antona Paduánskeho, niekoľko stoviek natlačených kučeravých hlávok, od škôlkárov po siedmakov. Mňa zas fascinovala prirodzená zbožnosť a neuveriteľné ticho a poriadok. Mali nacvičené spevy ale očividne nie iba pre “vzácnu návštevu”.

Po raňajkách sme šli dosť dobrou asfaltkou asi dve hodiny, pre mňa všetko nové a zaujímavé. Ako ľudia pracujú na ryžových políčkách, varia, predávajú. Popri ceste stále veľa ľudí, pešo, na bicykloch alebo piki pikoch a či dala-dala (rikšiach). Koľko ľudí a aký rôzny tovar sa dá odviezť na jedinom bicykli… Na sliepky majú na nosič pripevnené zvláštne z drevených prútov vyrobené klietky. Alebo nesú živé kura z trhu len tak za nohy… Stovky podrobných detailov, celé hodiny sa možno len pozerať… Veľa mladých ľudí a detí ani nehovorím. Navštívili sme tri ďalšie školy, všade sa to hemží deťmi, vitality, spev, bubnovanie. Samozrejme aj formálny program. Všade sme odovzdali nejaké darčeky, napríklad loptu. Ale aj finančnú pomoc od jednotlivých dobrodincov. Triedy majú obyčajne každá svoju budovu naznačujúc niekdajšie africké domčeky, pekne vymaľované ale skromné, jednoduchučké. Každá škola má svoju uniformu, človek žasne ako na tých prašných cestách dokážu mať také čisté biele ponožky, košele… Ako sviatočne oblečení vychádzajú z tých domčekov z hliny, pričom vodu nosia zďaleka na hlave… Myslím, že to veľmi zahanbuje všetkých nás na Slovensku.

Zažili sme aj chvíľu hustého dažďa. Chudoba, spev, radosť… Páter Salvatore je pre nás kňazov i nekňazov veľkým príkladom. Boli sme aj v jeho bývalej farnosti. Sám mal na starosti 47 dediniek na rozlohe 45 x 80 kilometrov. Všade najskôr riešil vodu, potom kostol a školu. No večera pred farou, aj kňazi, biskup, sestričky. Menu: ako každý deň na obed aj večer: ryža, “vyšportované kura”, ryba, a výborne čerstvé ovocie… Do pol jedenástej… a teraz trochu spomienky… Nesmierne dlhý deň… Vďaka zaň.

otec Marián


Deň 2 — 19.01.2023

Dnes to už bol plnokrvný africký deň. Najskôr, asi 20 min autom do farnosti Kagongwa. Na ceste i popri ceste úžasná životom prekypujúca zmes detí, ľudí na bicykli či motorke (aj po dvoch či troch), ženy s nákladom na hlavách, obchodíky, ryžové políčka. Tu človek vidí, čo myslel pápež František, keď v Štrasburgu nazval Európu neplodnou starenkou…

Farnosť sa nachádza kúsok od hlavnej cesty, čo znamená vyššiu životnú úroveň, ale to je veľmi relatívny pojem. V Kagongwe, kde boli pred 15 rokmi len pasienky, stojí priestranný kostol Sv. Rodiny, fara, dom pre rehoľné sestričky, škôlka a škola Sv. Cyrila a Metoda. Všetko vybudované najmä z darov farnosti Sv. Cyrila a Metoda v Sterling Heights, USA, kde otec Benjamín pôsobil takmer 19 rokov.

Na omšu v swahilskom jazyku s hlavným celebrantom, otcom Justínom – farárom, sa zúčastnilo okolo 200 detí z farskej škôlky a ZŠ. Našinca udiví ich ticho, disciplinovanosť, zmysel pre autoritu aj prirodzená zbožnosť. Kiež by im to vydržalo. Farnosti sme darovali kalich a cibórium (dar rodiny Zemanovej z Devína), športové veci, banery, a aj finančne prispeli na farnosť i školu.

Po ďalšej štvrťhodinke autom sme odbočili do farnosti Isaka. Tú vedie vždy usmievavý, ale aj usilovný mladý kňaz Faustín. Deti, ktoré zaplavili priestor pred farou, sa zdravo “bili” o cukríky, ktoré priehrštiami vyhadzovala do vzduchu “mama Anna”, kým sa nerozbehli za novou loptou. Pohľad na deti v škôlke, tvrdo spiace v štyroch radoch na zemi na jednoduchom prestieradlom vylúčil aj pár sĺz. Na fare čakal výborný obed (ryža, zemiaky, čerstvučké nakrájané mango, ananásy, melóny, … ).

Množstvo dojmov, hoci krásnych, vyčerpá viac než náročná prednáška. Neskorá šiesta ozaj bodla. Po nej sa kňazi z našej skupiny, padre Salvatore a sekretár otec Abrahám, stretli u biskupa Christofora na strategickej porade, riešili sa pastoračné priority, možnosti spolupráce, … A okrem iného sa ukázalo, že otec Benjamín po 17 návštevách pozná viac farností diecézy než nový biskup. Odovzdali sme aj pomoc z Pápežských Misijných Diel – 1000 omšových intencií.

O pol deviatej opäť večera u biskupa, aj s miestnymi kňazmi a sestrami, naša “Bože náš, Otče náš z vysokého neba” pred modlitbou neznelo menej zvučne, ako ich spevy po omši. Biskup nás odprevadil až k ubytovni. Druhý deň a cítime sa ako doma. A túžime spať tak tvrdo ako deti v škôlke.

otec Marián


Deň 1 — 18.01.2023

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. Matúš 25,40

Často rozmýšľam nad spôsobom ako pomôcť tým najzraniteľnejším…. Tá túžba vie byť niekedy neuveriteľne silná, ale zároveň sa stretáva so skúsenosťou, že niekedy „dobrý úmysel“ nestačí. Odmietnutie, nevďačnosť a opovrhnutie vie celé nadchnutie sťažiť, ale pocit adresnej pomoci tým, ktorí majú tak málo to ďaleko prevyšuje.

Viacročný príbeh pomoci Kostolnej pri Dunaji africkým ľudom ma oslovil natoľko, že aj moja farnosť (Devín), ale aj ja osobne sme začali týmto ľudom finančne pomáhať s viacerými projektami, až to prirodzene vyústilo do túžby túto krajinu navštíviť.

Naša 8 členná skupina, ktorej som súčasťou má spolu 484 rokov. Je zložená z otca Benjamína (farnosť Blumentál, Bratislava) a jeho maminky, otca Branislava (farnosť Bernolákovo) a jeho ocina, otca Pavla (farnosť Kostolná pri Dunaji) a jeho maminky, jedného laika Filipa a mojej maličkosti.

Cesta nám trvala presných 24. hodín. Jej súčasťou boli štyri lety. Tým posledným sme sa dostali až do našej cieľovej destinácie – mesta Kahama, kde budeme najbližších 5 dní. Prílet na skromné letisko s „prírodnou pristávacou dráhou“ bol veľkou pomocou, vzhľadom na množstvo batožiny (550kg), ktorá bola plná materiálnej pomoci pre miestnych ľudí, ale aj liturgické predmety pre farnosti a ich kňazov.

Ranný pocit únavy sa rýchlo rozplynul po vrelom privítaní miestnymi kňazmi, ktorí nás čakali na letisku. Po krátkom odpočinku sme sa pustili do rozbaľovania kufrov a rozdeľovania vecí pre jednotlivé miesta, ktoré v najbližších dňoch navštívime. Na večeru sme boli pozvaní k novoustanovenému miestnemu biskupovi Christoferovi. Po oficiálnej časti, kedy sme mu odovzdali viacero liturgických predmetov (kalichy, kadidlo a dalmatiky, etc.) nasledovala večera, ktorú prerušoval radostný, spontánny spev. Na záver sme spoločne rozkrojili tortu, na znak ďalšej spolupráce.

A konečne pred nami normálna noc…. Aj z prvých hodín sa presviedčam o starej známej zásade, že “kto nevidí, nepochopí a kto uvidí, nezabudne”.

otec Marián