Často som o tom počul, ba ako kňaz som to v kázňach neraz pripomínal, že my ľudia žijúci na Slovensku, aj keď sa nám to zdá neuveriteľné, patríme medzi 20 % najbohatších ľudí na planéte. Ale až keď na vlastné oči vidíte miesta, kde milióny ľudí žijú v hlinených chatrčiach bez elektriny, kde ženy niekoľkokrát do týždňa prejdú desiatky kilometrov kvôli obyčajnej vode, aby si ju na hlavách v ťažkých bandaskách priniesli do svojich chatrčí, uznáte, že naše predstavy o šťastí sú zrazu banalitami…
Pôvodná Tanganika a ostrov Zanzibar – to je dnešná Tanzánia. Pre niektorých krajina spojená s rozprávkou Leví kráľ, pre iných „tam kdesi Afrika“. Krajina s počtom obyvateľov 11-krát väčším ako Slovensko, t.j. 58 miliónov s rýchlo rastúcou populáciou. Približne tretinu tvoria katolíci, tretinu moslimovia a tretinu animisti (nasledovníci prírodných náboženstiev). Stále prebieha prvotná evan-jelizácia, keďže ohlasovanie evanjelia začalo iba pred 150 rokmi a presne pred 100 rokmi bol vysvätený prvý domorodý kňaz. Dnes má Tanzánia približne 2000 kňazov a 35 diecéz. Na porovnanie: Slovensko má 2800 kňazov a 12 diecéz. Najväčšie mesto Dar es Salaam má 6 miliónov obyvateľov. Tanzánia patrí geologicky medzi najbohatšie krajiny sveta. Má plyn, uhlie, zlato, diamanty… dokonca aj ropu, ktorú ešte ani nezačali ťažiť. Napriek tomu, v dôsledku korupcie a nenásytnosti nadná-rodných ťažobných spoločností, ostávajú pre Tanzániu iba omrvinky. Väčšina ľudí žije na vidieku, ktorý je viac zaostalý. Najčastejšou príčinou úmrtia najmä v detskom veku je malária, ktorú prenášajú komáre. Vláda preto rodinám bezplatne rozdáva proti komárom sieťky, ktoré sa vešajú nad posteľ.
Krajina leží tesne pod rovníkom. To znamená, že tu prekvapivo rýchlo vychádza a zapadá slnko. Na oblohe, ktorá je na rozdiel od našej bez svetelného smogu, možno pozorovať Južný kríž spolu s ďalšími hviezdami, ktoré z našej zemepisnej polohy nevidieť. Aj postavenie Mesiaca je iné. Tanzánia sa pýši dvomi prvenstvami: vrchom Kilimandžáro, ktorý je najväčším vrchom Afriky, a tiež najväčším národným parkom Afriky – Serengeti, ktorý siaha až do Kene a vyznačuje sa najväčšou migráciou suchozemských zvierat na svete.
Hakuna matata – nie je problém! Krajina je vcelku bezpečná. Ľudia sú veľmi priateľskí a pokojní. Prevažná väčšina za celý svoj život nepresiahne 20-kilometrový perimeter. Mnohí z nich chodia všade peši. Na bicykli sa vozí všetko: voda, drevo, uhlie, cukrová trstina, sliepky, ryža… Motorky slúžia ako taxíky. Autá majú len tí najbohatší, preto je hustota premávky mimo miest veľmi riedka. Bilbordy pri cestách nemajú a ani nikomu nechýbajú. Mimo hlavných ciest asfalt nie je. Pouličné osvetlenie je rarita. Tam, kde je elektrina, sú všade úsporné žiarovky. Nepotrebujú kúriť, vodu zohrievajú na slnku, jedlo pripravujú na ohniskách. Pripojenie na internet je veľmi zriedkavé. Takmer všetko sa robí manuálne: okopávanie polí, pranie, nosenie vody, vyrábanie tehál, drvenie skál… Podpisovanie návštevných kníh pri oficiálnych stretnutiach je dôležitý rituál a prejav úcty. Pred každým jedlom je spoločné umývanie rúk. Belochov majú radi, skôr majú averziu voči Arabom, ktorí ich celé stáročia chytali a predávali do otroctva. Na Zanzibare bol najväčší trh s otrokmi na svete.
Ľudia sú nábožní. Na malých natlačených autobusoch sú vylepené citáty z Biblie alebo Koránu. Do seminárov a kláštorov sa hlási mnoho mladých; rozlišovanie skutočných povolaní však trvá dlho. Stavajú sa nové kostoly, do evanjelizácie sa zapájajú tisíce katechétov. Dospelí sa na krst pripravujú tri roky. Liturgia je ako naša, ale asi dvakrát dlhšia. My máme hodinky, oni majú čas. Všetci melodicky spievajú a popritom sa pohupujú. Muži v košeliach, ženy v dlhých farebných sukniach. Ľudia obýva-júci chatrče si obliekajú do kostola to najkrajšie, čo majú. Ježiš je zobrazovaný tak, ako ho priniesli misionári – beloch. Mnohé kostoly sú veľmi jednoduché, bez okien, dlážky a elektriny. Väčšina populácie pozostáva z mladých. Aj v kostoloch tvoria deti a mládež dve tretiny. Podávajú výlučne pravú ruku. Vstupujú do bezprostrednej komunikácie kdekoľvek. Kresťania sa bežne nahlas zdravia: Tumsifu Jesu Christu! Milele. Amina. – Pochválený buď Pán Ježiš Kristus! Naveky. Amen. Po svahilčine je angličtina druhý najpoužívanejší jazyk. Najmä na vidieku pri vzhliadnutí belocha zvolajú bez hanlivého významu: „Biely človek.“ Ideálne proporcie ženy sú odlišné (väčšie) ako tie „naše“. Ženích dáva za nevestu priemerne 15 až 30 kráv. Čím bledšia pokožka, tým vyššia cena. Vydajom dcéry strácajú rodičia pracovnú silu.
Pri našej ceste do Tanzánie sme piati doviezli spolu 230 kilogramov materiálnej pomoci. Niesli sme liturgické pomôcky (procesné kríže, zvončeky, svietniky, patény), futbalové a volejbalové lopty, siete, ceruzky, perá, farbičky, peračníky, šarkany, ponožky, obrázky, cukríky, zubné kefky, reflexné pásiky… Jedna futbalová lopta je pre deti cennejšia ako hruda zlata.
V diecéze Kahama sme navštívili spolu 21 miest, všade sme vedeli odovzdať malý finančný dar a jednu tašku, ktorá sa zdala v mori detí ako kvapka v oceáne. Napriek tomu sme sa stretli s nesmierne milými a vďačnými ľuďmi, ktorí sa tešili už len tomu, že sme ich prišli navštíviť. Videli sme viaceré školy, polikliniky, internáty, ktoré postavili a s úspechom spravujú misionári a miestna cirkev. Na mnohých miestach sa nám dostalo také prijatie, ako sa u nás vo farnostiach nedostáva ani našim biskupom. A trúfam si povedať, že ani prezidentovi. Dali by nám všetko. Pozývali nás do svojich príbytkov – hlinených domčekov. Prijali sme aj pozvanie na obed ako prejav vyjadrenej úcty.
Videl som naozaj veľmi veľa krajín sveta. Okrem Antarktídy všetky kontinenty. Bez preháňania však musím priznať, že v Tanzánii som zažil zatiaľ najsilnejšie a najvzrušujúcejšie chvíle môjho života. A to teraz nespomínam návštevu najväčšieho národného parku Serengeti s tisíckami zvierat, o ktorom bude v najbližšom čísle Farských novín samostatný článok.
Prišli sme kvôli ľuďom. Denne sme stretli stovky ba až tisíce ľudí, ktorí boli neopakovateľní. Cesta, ktorá bola našou misiou, sa zároveň stala aj misiou môjho srdca a prehodnocovania hodnôt, ktoré doma tak často prehliadam.
Ďakujem otcovi Benjamínovi Kosnáčovi, ktorý nás sprevádzal. Touto cestou ďakujem aj všetkým, ktorí našu cestu veľkodušne podporili modlitbami, financiami a hmotnými darmi.
Pavol Gajdoš
Záujemcom o možnú misijnú spoluprácu či cestu rád poskytnem bližšie informácie.
Total views : 1240440